Milí turisti, nachádzate sa v cieli nášho náučného chodníka, na Strednici. Údajne sa práve v týchto miestach nachádzali chalúpky prvého osídlenia Ždiaru. Dnes tu už domy nenájdeme, namiesto nich tu stojí lyžiarske stredisko. Čo tu ale zostalo a bude tu ešte dlho po nás, sú majestátne hory Belianskych Tatier. Pred Vami sa týčia ich dominanty – Ždiarska vidla (2141,6 m. n. m.) vpravo a najvyšší vrch Havran (2151,5 m. n. m.) vľavo. Tieto vrchy sú opradené rôznymi legendami. My sme pre Vás vybrali túto, priblížte si na ňu!

Žilo v Ždiari dievča menom Žofia. Mala čierne kučeravé vlasy, alabastrovú pleť a štíhlu vysokú postavu, pre ktorú jej prischla prezývka „Vidla“. O pytačov nemala núdzu, všetkých však vytrvalo odmietala. Čím viac na ňu rodičia naliehali, tým tvrdohlavejšie trvala na tom, že sa vydá iba za takého, ktorý jej srdce láskou rozospieva.

Jedného dňa sa do dediny prisťahoval z Poľska mládenec Matej. Chlapec nebol veľmi rúči, mal veľký nos, preto ho už čoskoro v dedine všetci poznali iba ako Havrana. Dal sa k miestnym uhliarom, no vedel si aj inak privyrobiť. Vyrábal z kovu všakovaké čačky a ozdoby, preto ho miestne parádnice vo veľkej obľube chovali. Keď sa mu Žofka po prvý raz zadívala do očí, zahoreli obaja nežnou láskou a odvtedy sa na stráni za dedinou často vídali. Sedávali pod planou jabloňou a spriadali sny o budúcnosti krehké ani rosa na pavučinke.

Netrvalo dlho a miestne jazyčnice chýr o mladých zaľúbencoch do domu Žofkiných rodičov priniesli. Rozhneval sa gazda s gazdinou, či oni dcéru pre takého odkundesa chovali, a Žofku doma na sedem zámkov v komnate zatvorili. Nepomohli prosby, náreky ani presviedčanie, rodičia boli pevne rozhodnutí Žofku od Mateja odlúčiť.

Raz v noci, keď už gazda s gazdinou zaspali hlbokým spánkom, zabúchal ktosi na okno v Žofkinej izbietke. Za oknom stál Matej – Havran s veľkým batohom, prišiel si svoju milú odviesť. Dievčinu nebolo treba dlho presviedčať. Poháňaní strachom z dopadnutia bežali sa ukryť do hôr. Keď gazdiná nad ránom našla v komôrke iba vychladnutú posteľ, pochopila, čo je vo veci, a hneď svojho muža s čeľaďou zbuntošila. Osedlali kone a vydali sa mladých utečencov hľadať. Vyzbrojení cepmi a nožmi divoko sa zastrájali príučkou Havranovi.

Videli ich zaľúbenci rýchlo sa približovať a začali šípiť, že svojim prenasledovateľom neujdú. Zachvátila ich veľká ľútosť a zúfalstvo. Tu sa pred nimi z čista-jasna zjavila postava akéhosi muža. Rozpoznali v ňom zaľúbenci Žiaroňa, strážcu miestnych hôr, a padli pred ním na kolená s prosbou, aby ich čistú lásku ochránil. Žiaroň vyslyšal ich úprimnú prosbu a povolal víchor, aby Matejovi strhol z hlavy klobúk a Žofke šatku a zaniesol ich do priepasti. Keď ich gazda s čeľaďou na samom dne príkrej strže zbadali, s bedákaním usúdili, že utečenci sú už po smrti, a zahalení smútkom vrátili sa domov. Veľmi sa gazda s gazdinou trápili nad stratou dcéry, dlhé dni horké slzy prelievali.

I uľútilo sa Žiaroňovi prísnych rodičov a aby ich potešil, nad dvoma najvyššími vrchmi Belianskych Tatier zobrazil ich podobizne, aby im dal najavo, že Matej so Žofkou sú živí a zdraví. Dedinčania si však tento zázrak inak vysvetlili a zjavenie zaľúbencov nad končiarmi za potvrdenie ich smrti považovali. Na znak smútku nazvali končiare Vidlou a Havranom a tak sa volajú dodnes. Keď sa na ne dobre zadívate, môžete v nich vraj zočiť tváre mladých milencov.

Menu