Tradície predkov a neobyčajne pútavý folklór podtatranskej obce Ždiar, so svojimi typickými tradíciami a zvyklosťami sa zachováva cez aktívnych občanov v tejto oblasti.

Začiatky činnosti spojené s autentickým folklórom sú spojené s rokom 1925. V tomto roku vznikol prvý ľudový folklórny súbor „Ždiaran“ pod vedením Mateja, Jána a Jozefa Pitoňákovcov a Vojtecha Sobankého.

Súbor sa postupne zaradil pomedzi popredné ľudové telesá na Slovensku. Nadšenie, folklór, krása krojov a goralský temperament učaroval aj známemu českému fotografovi a znalcovi ľudového umenia Karlovi Plickovi, ktorý tu nakrútil veľa lyrických scén pre svoj známy film Zem spieva a nafotil jednoduchých vidieckych ľudí.

Žánre ľudového slovesného umenia v Ždiari sú odrazom spôsobu života ľudí v tomto vysokohorskom drsnom prostredí. Ľudová poézia zohrala v živote obyvateľov dediny dôležitú úlohu a vznikala pri práci doma, na poli, v lese a bežnom živote. Udržiavali sa zvyky rodinné súvisiace s narodením dieťaťa, krstom, dospievaním, svadbou, smrťou i pohrebom. Dodnes sa dodržiavajú zvyky a obyčaje pred odchodom na sobáš, odpytovanie mladých, odobierka nevesty z rodného domu, pri príchode do nového domu a čepčení mladej panej. Zachovali sa zvyky a obyčaje z jarného obdobia na Kvetnú nedeľu a dni veľkonočné. Vo vianočné sviatky chodievajú chlapci s betlehemom, vinšujú na Štedrý deň i Nový rok.

Tieto ľudové rituály sa snažia zachovať vo svojom pestrom programe nadšenci pre folklór vo folklórnom súbore GORAL. Členovia skupiny sa delia na tanečníkov, hudobníkov a spevákov. Bohaté tradície a zvyklosti, goralský temperament, tanec, spev a jedinečný ždiarsky kroj prezentujú v rámci Goralských folklórnych slávností v obci ale i mimo nej.

Zložky folklórnej skupiny:

Folklórny súbor v Ždiari bol založený v roku 1949 riaditeľom neúplnej strednej školy Jozefom Olekšákom, kvôli oživeniu zabudnutých goralských tancov. Úspešne sa zúčastňoval celoslovenských súťaží. Vedúcim súboru bol Jozef Olekšák. Vystupovali pri vítaní delegácií v obci i v tatranských zotavovniach. Postupne sa pretransformoval na celoobecný súbor, ktorého členmi neboli len žiaci školy, ale aj dospelí obyvatelia obce. V roku 1954 sa už spomína pod názvom Ždiaran. V roku 1955 bol jeho vedúcim Miloš Adamjak a pomocným umeleckým vedúcim Matej Pitoňák.

V 70. rokoch začal v obci pôsobiť nástupca súboru Ždiaran, folklórny súbor s novým názvom Goral. Súbor vystupoval v zotavovniach vo Vysokých Tatrách, pri prijímaní významných návštev v obci, zúčastňoval sa na folklórnych slávnostiach a súťažiach. Vedúcim súboru bol Štefan Pitoňák. Už v 80. rokoch udržiaval súbor bohaté družobné styky s folklórnymi súbormi v Poľsku, napr. súborom Klimka Bachledu zo Zakopaného a ďalšími súbormi z Tatranskej Bukoviny, Jurgova či Nedece. V roku 1989 sa jeho vedúcim stal Ján Siska. Činnosť súboru bola začiatkom 90. rokov nepravidelná a opätovne bola obnovená v roku 1993. Vedúcim súboru bol do roku 1999 Peter Michalák a neskôr Mgr. Magdaléna Zoričáková.

Súbor sa pravidelne zúčastňuje na rôznych folklórnych slávnostiach a jeho vystúpenia sú súčasťou mnohých osláv v obci, regióne i zahraničí, najmä v Poľsku. Vyvrcholením medzinárodných kontaktov bolo vystúpenie na 31. ročníku festivalu horských zemí v Zakopanom, ktoré sa uskutočnilo v júli 1999. Súbor bol medzinárodnou porotou ocenený bronzovou valaškou v kategórii autentického folklóru a významnou Cenou novinárov.
Hudba pod vedením primáša Karola Gnebusa získala v Bratislave v roku 1994 ocenenie Laureát ľudovej hudby Slovenska. Na životaschopnosť súboru poukazujú nielen úspešne vystúpenia, ale aj organizácia Goralských folklórnych slávností, ktoré sa dostali do povedomia širokej verejnosti u nás i v zahraničí.